Palec verzus Záviš

Autor: Jana Černičková | 25.11.2012 o 20:08 | (upravené 25.11.2012 o 20:19) Karma článku: 8,19 | Prečítané:  594x

Je piatok poobede a ja sa vraciam z Bratislavy do svojho rodného mesta, tak ako každý týždeň ďalších cca 400 000 Slovákov. Hneď na stanici zisťujem, že autobusy mi idú síce dva, ale na rozdiel od pravidelných spojov v hlavnom meste až za 20 minút a samozrejme obidva naraz. Po spočítaní času čakania a cesty prichádzam na to, že prídem domov za rovnaký čas, ako keď pôjdem pešo. Aspoň sa prejdem cez centrum, dlho som tu nebola, pomyslím si. Šokuje ma poloprázdne námestie, kde ešte aj tých pár zblúdilých občanov kráča prechádzkovým tempom. Ešte pred chvíľou, 120km južne, ľudia poklusávali, prebiehali na červenú a snažili sa natlačiť do preplnenej električky, aj keď za 3 minúty mala ísť ďalšia. Okamžite na mňa začne doliehať víkendová úľava a v hlave sa mi vynára otázka dnešného kultúrneho večera. Ako môže dopadnúť v našom zaspatom meste kombinácia divadla a koncertu?

Palec a ZávišPalec a Závišinternet

Asi pred mesiacom naša kamarátka zaobstarala celej partii lístky na divadlo najznámejšieho trenčianskeho herca našej generácie – Palca. Veľmi som sa tešila, pretože okrem stretnutia so starými známymi išlo o každoročnú kultúrnu klasiku. Palcove vystúpenia sú vždy vypredané, keďže zaručujú smiech od začiatku až do konca. Situáciu však skomplikovala správa, že v Trenčíne má v ten istý večer vystúpiť spevák, gitarista a skladateľ Záviš, „kníže pornofolku“. Viete si predstaviť, ktoré polovičky párov chceli ísť na ktorú akciu. Našťastie sme zistili, že sa dajú skĺbiť, pretože Palec mal začínať o 7. a Záviš až o pol 9. Všetkým dievčatám určite odľahlo, že stíhame aj koncert, pretože ktorá z nás by nechcela vidieť a počuť naživo toho oplzlého chlapíka, čo vyzerá ako bezdomovec a je idolom našich priateľov?

Začnime však po rade. Palcove vystúpenie v kine Hviezda s názvom „Zo zoo“ začínalo pár minút po 7., našťastie pre nás, ktorí chodíme všade neskoro. Pojednávalo o zoologickej záhrade, jej zvieratách, zamestnancoch aj návštevníkoch – každú jednu postavu hrala jediná osoba – Palec. Ťažko povedať, čo bolo autentickejšie: pohyby zvierat, pri ktorých sa Palcove telo dostávalo do neuveriteľných polôh, alebo reč ľudí, v ktorých sa odrážali skvele odpozorované situácie zo života a len málokedy klišé. K najlepším postavám patrila „single“ účtovníčka, ktorá si po nevydarených plastických operáciách dala dovnútra nosa vytetovať svoje životné krédo „Dvakrát meraj a raz rež“, všetko s odôvodnením „však čo budem“. Zoofil Bruno je zase jediný, kto môže odvrátiť zmenu v ZOO, ktorá má nastať po príchode nového majiteľa, ktorý sa rozhodol spraviť v rozpočte rozsiahle škrty. „Zase zmeny?“ sťažuje sa meňavka. Zvieratá chcú ujsť, no keď sa situácie ujme holub a pýta sa zvierat, či utekajú, nikto sa k tomu nemá, každý si chce radšej lebediť vo svojej istote. Tak trochu, alebo možno aj úplne ako na Slovensku. Situáciu našej krajiny tiež pripomenula gorila, ktorá vyhlásila, že „toto je policajný štát“.

Od posledného vystúpenia, ktoré som zažila, spravil Palec viditeľný pokrok. Usilovne pracuje na svojom pohybovom nadaní aj na mimike. Každá z postáv mala svoj osobitý nemenný výraz, ktorý vám pripomínal človeka alebo situáciu z vášho života. Že do toho dal naozaj všetko, dokazoval neutíchajúci potlesk a vreskot publika, ktorý ho aspoň päťkrát zavolal naspäť na javisko. Pri každom návrate nám predviedol ďalší divadelný kúsok a opäť nás rozosmial, ako keby sa ani jemu nechcelo odísť. Zakončil to pantomimickým vytrhnutím svojho srdca z hrudi a hodením ho do davu, za čím nasledovalo ešte vytrhnutie a hodenie niečoho z nohavíc – skrátka sa nám celý rozdal a odovzdal. Nehovoriac o tom, že ako vždy, tak aj po tomto divadle nasledovala Palcova reagge party v Lúči, ktorej sme sa však bohužiaľ nezúčastnili všetci, lebo sme už bežali na koncert pána Záviša.

Toto je trochu z iného súdka. Boogie bar sa nachádza pod zemou na Štúrovom námestí. Na moje veľké potešenie som nebola jediná žena, bolo nás tam asi zo sedem. Žiadna z nás si doma Záviša nepúšťa (možno okrem tej postaršej pani v rohu). Čo na ňom ten môj rozkošný mládenec vidí? Pýtam sa ja a určite aj ostatné. Tematika z prostredia bezdomovcov a tulákov, sex, chľast, špina - to všetko vyjadrené rýmami z  nadávok a slovných hračiek vytvorených z najnechutnejších slovných spojení. Chcem však vidieť a zažiť toho chlapíka, ktorý to z ulice dotiahol do šoubiznisu a teraz hráva nielen v baroch, ale aj na festivaloch! Tak sme zaplatili vstupné do podniku a čakali na „mistra“, ktorý vraj nemá rád toto označenie, pretože sa nepovažuje za výnimočne dobrého hudobníka. Od plánovaného začiatku koncertu prešla už hodina, ale nič sa nedeje. A tak som ma napadlo, že som nikde nevidela žiadny plagát, ani informácie na internete, nedostala som vlastne ani lístok, tá čiarka na ruke žltým zvýrazňovačom vôbec nie je vidno... dokonalý podfuk! Na fajčiarskej sa však šušká, že už prišiel, ale niektorí zase tvrdia, že sa nás snažia iba upokojiť...

Samozrejme nakoniec prišiel a od pohľadu je jasné, že tento človek by svojich fanúšikov nesklamal. Bola som prekvapená z jeho skromného prejavu a silnej charizmy, pripomínajúcej mesiáša. Ospravedlnil sa nám, že má problémy s hlasom, lebo je „nachcípaný. Taky nepiju pivo kvůli tomu, dal jsem si jenom šnaps. Doufám, že nevoslepnu.“ Prvú pesničku nepoznám a dokonca v nej nie sú ani nadávky. Na jej konci praskla struna na gitare. „Jelikož jsme na začátku koncertu, tak to ješte vyměním,“ vyhlásil Záviš a chvíľu som si nebola istá, či to myslí vážne, alebo len žartuje. Počas výmeny nám porozprával zopár veľmi vtipných anekdot z vlastnej tvorby typu „Na dětském hřišti, děti si hrají, copak z nich bude? – mámy se ptají. Z holčiček děvky, z chlapečků pasáci, není to lehké dnes, zakopnout o práci.“ Okrem hudby sa venuje totiž aj literatúre, vyšlo mu už osem kníh, väčšina v rámci samonákladu, ako aj jeho hudobné albumy. Ako sa obzerám po miestnosti, je nás tu maximálne 50, z toho nejakých 10 ľudí iba naša partia. Informatici, doktor, právnici... a predsa nie sme na opere. Napriek nízkemu počtu publika však tých pár fanúšikov, čo tam je, pozná jeho texty a spieva s ním, niektorí nadšenci ho miestami prekričia. Komorná atmosféra umožňuje priamy rozhovor s umelcom, ktorý v nás hľadá povzbudenie, ako by si neveril, no predsa z neho ide prirodzený rešpekt a autorita. V polovici vystúpenia prichádza dlhá pauza, Záviš sa rozhodol vymeniť všetky struny na gitare – „Já do toho někdy strašně mlátim, když hraju.“ Pre mňa akurát najvyšší čas, lebo pohár mám prázdny a močový mechúr plný. Ohlasy na koncert zatiaľ pozitívne, no cítime, že to najlepšie ešte len príde. Po prestávke už to ide hit za hitom, nevydržíme sedieť, ideme dopredu, chlapi sa chytajú za ramená. Na konci sa samozrejme dožadujeme prídavku, no Závišovi úplne odišiel hlas a vyzerá, že ho to mrzí minimálne rovnako ako nás. My ho však ešte raz odmeníme potleskom a skandovaním jeho mena, umelec je dojatý. „Proč bych nepřišel, je to kousek, jenom 400km.“ Na gauči na pódiu mali čestné miesto dvaja mladí chlapci na prahu puberty, z ktorých sa na Záviša jeden nápadne podobal a odriekal všetky texty pesničiek. Po dlhej dobe opäť dobrý underground.

Až v ten večer som celkom pochopila, o čo v jeho hudbe ide. Už predtým som videla určitú umeleckú hodnotu v tom, že robí niečo nové, originálne, nezvyčajné – jeho pornofolk som si prirovnávala ku Warholovym plechovkam od Campbellovych polievok. Ale teraz som pochopila aj to, o čom spieva: o svojom nejednoduchom živote, o sklamaní zo spoločnosti aj zo seba, o ľudskej neschopnosti a o krutých ženách, všetko zaobalené vtipom, no nie slušným jazykom. Spieva slovami, ktorými každodenne hovorí, čo dodáva jeho hudbe autentický výraz. Každá pieseň rozpráva príbeh, ktorý sám zažil, či už je to cesta domov z krčmy, ako si nevedel nájsť prácu, o ženskej, čo ho odkopla, alebo o strachu z blížiacej sa smrti. Jeho život „nadivoko“ sa môžno diametrálne odlišuje od života jeho poslucháčov, ale s jeho priaznivcami ho spája túlavý pes, ktorého má v sebe každý muž, či už blúdi po krčmách, horách, alebo sa len nechce domov vrátiť z práce. Záviš má na svojom konte 12 albumov a s ohľadom na to, akému okrajovému žánru sa venuje, je neuveriteľné, akých rozličných ľudí vie osloviť, čo sa týka veku, povolania aj sociálneho postavenia. Páči sa však predovšetkým mužom, asi preto, že si nikdy neberie pred ústa servítku. Jeho hudba je extrémne úprimná a drsná, no cítiť, že za tvrdými slovami starého vlka sa skrývajú pocity obyčajného chlapa, ktorý rezignoval kvôli tomu, čo sa okolo nás deje na tomto svete.

Každý z piatkových kultúrnych zážitkov bol veľmi odlišný. O obidvoch však môžem povedať, že prekonali moje očakávania. Palec tým, ako úspešne a rýchlo napreduje v rozvíjaní svojho talentu a Záviš svojou charizmou, ktorá spojila publikum do nerozdeliteľnej rodiny s otcom pri mikrofóne. Predovšetkým od umelca číslo dva som nečakala, že by ma svojím živým vystúpením mohol osloviť natoľko, aby som úplne prehodnotila názor na jeho pesničky. Obaja sú veľkou inšpiráciou, no zatiaľ čo Palec pracuje na svojom obrovskom talente, Záviš sa uberá smerom alternatívy a priekopníctva a keďže začínal ešte nižšie ako od nuly, sympatizujem s ním zrejme ešte viac. Ale nakoniec jeden aj druhý sú dôkazom, že každý môže žiť svoje sny.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?