Nice to meet you, Mr. Šeban!

Autor: Jana Černičková | 18.11.2012 o 23:20 | (upravené 18.11.2012 o 23:26) Karma článku: 6,17 | Prečítané:  950x

Meno Andrej Šeban som do včera počula veľakrát, no jeho hudbu ani raz. Podľa superlatívov, ktorými ho ospevovali znalci, som očakávala veľa. Aj keď ma pred koncertom môj hudobný sprievodca varoval, že na jeho poslednom vystúpení sa jedno malé dievčatko rozplakalo... predstavovala som si ho teda trochu ako Britney Spears - v zmysle „Love it or hate it“. Možno sa čudujete, prečo som šla na koncert niekoho, od koho nepoznám jedinú skladbu, ale toto sa dá ľahko vysvetliť. Som totiž takzvaný „hudobný upír“. Moje priečinky v hudbe sa nenazývajú podľa skupín, ale podľa ľudí, ktorých som „vysala“: Mirkina hudba, Dankina hudba, Zuzka music, Andy výber a tak ďalej. Po tom, čo si moji priatelia tvoria niekoľkoročnú zbierku svojich objavov a hitov si ich ja za pár minút (pokiaľ počítač takúto rýchlosť dovolí) skopírujem cez usb a kriticky za pár týždňov zhodnotím, čo bude mojou novou mantrou a čo odložím na horšie časy. Človek, ktorého som hudobne vycicala úplne najviac, ma zavolal na tento koncert, takže som so slepou radosťou dôverovala a investovala 13€, čo v živote študenta znamená stravu na polovicu týždňa.

andrej seban band 2012andrej seban band 2012http://www.google.sk/imgres?q=andrej+seban+2012&um=1&hl=en&sa=N&

 

Meno Andrej Šeban som do včera počula veľakrát, no jeho hudbu ani raz. Podľa superlatívov, ktorými ho ospevovali znalci, som očakávala veľa. Aj keď ma pred koncertom môj hudobný sprievodca varoval, že na jeho poslednom vystúpení sa jedno malé dievčatko rozplakalo... predstavovala som si ho teda trochu ako Britney Spears - v zmysle „Love it or hate it“. Možno sa čudujete, prečo som šla na koncert niekoho, od koho nepoznám jedinú skladbu, ale toto sa dá ľahko vysvetliť. Som totiž takzvaný „hudobný upír“. Moje priečinky v hudbe sa nenazývajú podľa skupín, ale podľa ľudí, ktorých som „vysala“: Mirkina hudba, Dankina hudba, Zuzka music, Andy výber a tak ďalej. Po tom, čo si moji priatelia tvoria niekoľkoročnú zbierku svojich objavov a hitov si ich ja za pár minút (pokiaľ počítač takúto rýchlosť dovolí) skopírujem cez usb a kriticky za pár týždňov zhodnotím, čo bude mojou novou mantrou a čo odložím na horšie časy. Človek, ktorého som hudobne vycicala úplne najviac, ma zavolal na tento koncert, takže som so slepou radosťou dôverovala a investovala 13€, čo v živote študenta znamená stravu na polovicu týždňa.

Koncert sa odohrával v DK Zrkadlový háj v Petržalke. Príjemné miesto dýchajúce socialistickou históriou a komornou atmosférou. Pán Šeban na seba nechal čakať: zrejme chcel, aby ho ľudia zavolali von potleskom. Nakoniec potlesk prišiel, aj keď skôr vláčny. Podľa môjho dojmu som nebola v hľadisku jediná, kto ho mal počuť prvýkrát. Pri úvodnej pesničke som si hovorila, že bude možno ťažké vydržať do konca vystúpenia. Pri šialených zvukoch som začala uvažovať, že predsa len nemám ani dosť miesta na nohy aby som mohla zaspať. Ďalším rušivým elementom bola kamera na dlhej týči, ktorou kameraman alias Stínač hláv krúžil v pravidelných intervaloch tesne nad nami. Z pohľadu kapely muselo pôsobiť komicky, že sa raz za pár minút pravá polovica hľadiska prikrčila ku svojim kreslám. Pri druhej skladbe sa našťastie hudba zlepšila, hudobníci začali vypúšťať tóny, ktoré spolu zrazu súviseli a vytvárali melódiu. Ozajstná zábava však pre mňa začala, až keď Šeban otvoril ústa. Cez ne sa nedral von iba jeho mladícky hlas, ale aj neskutočná dávka charizmy. V úvode nás svojím spevom preniesol do vyprahnutej Sahary, ktorej atmosféru dotváralo silné osvetlenie pripomínajúce páliace slnko, pred ktorým musíte zatvárať oči. Bohužiaľ som neskôr zistila, že to nebola súčasť pesničky, ale zle nastavené reflektory oslepujúce divákov počas celého predstavenia.

Najväčším plusom Šebanovho vystúpenia bolo pre mňa jeho rozprávanie. Patrí k tým šťastlivcom, ktorý keď povedia čokoľvek, budete plakať od smiechu. Z jeho krátkych životných príbehov máte pocit, že je jedným z publika, cynickým kamarátom s krízou stredného veku, ktorý veci berie s humorom. A tak sme sa dozvedeli, že nie je spokojný so svojim rastúcim bruchom, že si na k nedávnej 50-ke kúpil novú gitaru („za vlastné v Auparku“) alebo že mu lezie jeden či druhý kolega z brandže na nervy. Ani neviem kedy sa to stalo, iba som zistila že už nerozpráva, ale spieva a o chvíľu sa pustil do gitarového sóla, ktoré ma odnieslo na inú planétu. Potom zase plynule prešiel z hudby do rozprávania, ktoré dopĺňal brnkaním na gitare a všetko to pôsobilo tak prirodzene, ako keby s ním každý divák sedel sám na nezáväznej káve. Tak ako Šeban, musím aj ja spomenúť príbeh jednej kapely, ktorá vystupovala kdesi na Slovensku a prišiel za ňou mladík, či by mohli zahrať jeho dve obľúbené pesničky: Tonko lízy a Šunka papilón. Po dlhom rozmýšľaní a spytovaní vysvitlo, že ide o piesne Don’t Come Easy a Sugar, Baby, Love. Táto vtipná príhoda sa Šebanovi s Müllerom natoľko zapáčila, že si z fiktívnych slovenských názvov vytvorili prezývky a zložili o tom pesničku. Na Müllera, zdá sa, má však majster ťažké srdce. S opovrhnutím komentoval jeho klip v kostole a jeho momentálne, pre niektorých príliš komerčné pôsobenie.

Spolu so Šebanom vystupovali na pódiu mladí, veľmi talentovaní chlapci. Vtipne nám objasnil, ako ku ktorému prišiel: „Basistu som počul hrať v kafe Scherz. Hneď sa mi zapáčil, tak som si od kamaráta vypýtal jeho číslo, ale nezavolal som mu. Nezvyknem volávať mužom a už vôbec nie mladým, you know what I mean?“ Pri jeho ľahko erotických narážkach na ostatných členov kapely som si musela spomenúť na spolužiakov so strednej, ako si zo seba uťahovali, ale práve v tom bola vidieť sila ich kamarátstva - tak ako aj u Šebana a jeho objavov. Každému dal priestor na sólo, kde predviedli svoje hudobné zdatnosti a aj chuť experimentovať. Zarazili ma však výkriky pri sóle klávesáka : „Choď do riti!“ alebo „Pupuš!“. Neviem, či to bolo spôsobené tým, že bol dobre a elegantne oblečený, alebo sa niekomu z divákov nepáčili jeho experimenty na pôde hudby, ale keď prešiel do zrozumiteľnejšej roviny, všetkým nám dokázal svoj talent a my sme ho za to odmenili búrlivým potleskom, snáď o to silnejším, že padli také nepríjemné poznámky. Bubeník vyzeral ešte mladšie, snáď ešte nemal ani maturitu, čo ma priviedlo k myšlienkam, ako nezmyselne som ja trávila čas v jeho veku. Jeden nástroj, čo použil, neviem ani popísať, no nečakala som, že bicie môžu vytvoriť aj melódiu.

Možno je to tým, že hrali v Šebanovom rodnom meste, alebo len dobrou náladou – kapela sa rozhodla vrátiť sa dvakrát na javisko a dať nám prídavok. Samozrejme, vypýtali sme si ho aj silným potleskom, na ktorý majster reagoval: „Ďakujem, Trnava, ehm...“ Poslednú pesničku vraj nemali dobre nacvičenú, ale podľa lídra skupiny „o to to bude horšie“. Mali síce problém začať – „viete, chlapci sú ešte mladí a nie vždy ma celkom chápu“, ale keď sa pochopili, prišlo krásne zakončenie. Pamätnou hláškou toho večera pre mňa zostane veta „Rýchlik na 3. koľaji, nezastavujeme, Bratislava je plná!“ Nielen smutno-smiešnymi príbehmi, niekedy rozprávanými, niekedy odspievanými, ale predovšetkým úžasným umeleckým výkonom, plným experimentov, nám ukázal, že je génius. Keď doniesol k mikrofónu lepiacu pásku, rapkáčik a chrastítko, spomenula som si na Karpatské chrbáty. Šeban však posunul experiment ešte o stupienok vyššie tým, že zvuky vytvorené takýmito predmetmi si pred nami nahral, skombinoval, pustil a do toho hral na elektrickej gitare. Pobavilo ma to, no úplne mi padla sánka, keď si na rovnakom princípe nahral svoj spev a viachlasne začal spievať cudzokrajnú melódiu. O chvíľu sa zapojila celá kapela a vytvorila z toho orchester, ktorý za pár minút prestal a počuli sme znova už len viachlasnú, pred nami vytvorenú nahrávku a ja som si s úžasom uvedomila, že všetky tóny skladby s ňou boli v jednom súzvuku.

Šeban môže pôsobiť samoľúbo alebo namyslene, taktiež si „nespraví veľa kamarátov“ svojou ostrou kritikou ostatných hudobníkov, ale jeho sebavedomie je oprávnene vysoké. Minule sme sa s kamarátom dostali do sporu pri debate, či sa musí spevák zbožňovať, aby vedel seba a svoje umenie predať. Ja tvrdím, že áno a ak je pravda, čo si myslím, dúfam, že Šebanove ego narastie ešte viac, že pôjde svojou cestou, že neupustí od experimentov, nech už sú akokoľvek šialené a že svojou charizmou očarí celý svet, aby ľudia poznali kvalitnú hudbu. Netvrdím, že koncert bol bezchybný, ale bol kultúrnou udalosťou, ktorá vás donúti zamyslieť sa nad životom, nad notami a pri tom si ešte prevetráte bránicu. Jeho ďalšie turné si určite nenechám ujsť. So see you next time, Mr. Šeban!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?